Sankcia za porušenie povinnosti doručiť úradu oznámenie o výsledku vyhodnotenia ponúk alebo návrhov s uvedením dátumu doručenia

Žalovaný uvedeným rozhodnutím rozklad žalobcu zamietol a potvrdil prvostupňové rozhodnutie Úradu pre verejné obstarávanie (ďalej aj "úrad") z 2. januára 2014, č. Y, ktorým bola žalobcovi uložená pokuta vo výške 40 000 eur podľa § 149 ods. 1 písm. k) zákona č. 25/2006 Z.z. o verejnom obstarávaní v znení neskorších predpisov (ďalej aj "zákon o verejnom obstarávaní" alebo "ZVO") za to, že sa dostal do omeškania 19 pracovných dní so splnením povinnosti podľa § 136 ods. 9 písm. e) ZVO v rámci verejnej súťaže na predmet podlimitnej zákazky "S. ulica B., 2. etapa" vyhlásenej vo Vestníku verejného obstarávania č. 100/2013 z 24. mája 2013 pod zn. X, čím si nesplnil povinnosť v lehote ustanovenej zákonom o verejnom obstarávaní.

Z odôvodnenia rozsudku vyplýva, že predmetom správneho konania bolo rozhodovanie o uložení pokuty žalobcovi, ktorý 24. septembra 2013 odoslal úradu informáciu podľa § 146 ods. 9 písm. e) ZVO, v ktorej uviedol, že 22. augusta 2013 sa dozvedel o skutočnosti, ktorá bola predmetom informačnej povinnosti.

Súd z pripojeného administratívneho spisu zistil, že úrad listom z 8.novembra 2013 č. X vydal oznámenie o začatí správneho konania podľa § 18 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní [správny poriadok (ďalej aj "správny poriadok" alebo "SP")] vo veci uloženia pokuty žalobcovi podľa § 149 ods. 1 písm. k) ZVO za to, že sa dostal do omeškania so splnením povinnosti podľa § 136 ods. 9 písm. e) ZVO v rámci verejnej súťaže na uvedený predmet podlimitnej zákazky "S. ulica B., 2. etapa".

Uvedené oznámenie bolo žalobcovi doručené 12. novembra 2013 a následne 18. novembra 2013 úrad oboznámil žalobcu s podkladmi pre rozhodnutie v správnom konaní, ktoré bolo žalobcovi doručené 20. novembra 2013, a boli v ňom obsiahnuté aj podklady, z ktorých úrad vychádzal pri uložení výšky pokuty. Úrad zároveň oznámil účastníkovi konania, že oboznámenie s podkladmi pre rozhodnutie sa uskutoční 27. novembra 2013 v priestoroch úradu v B., kde bude oboznámený s dôvodmi a súvisiacimi dokumentmi správneho konania. Žalobcovi bolo umožnené, aby sa v súlade s § 33 ods. 2 SP vyjadril k podkladom pre rozhodnutie písomne v lehote do 5 pracovných dní od doručenia tohto oznámenia. Na žiadosť žalobcu bol termín oboznámenia sa s podkladmi pre rozhodnutie zmenený z 27. novembra 2013 na 4. decembra 2013, kedy sa aj oboznámenie uskutočnilo, kde bol účastník konania oboznámený aj s tým, že úrad začal konať vo veci z vlastného podnetu. Žalobca ako účastník konania sa k podkladom pre ro­zhodnutie úradu vyjadril písomne, a to podaním doručeným 12. decembra 2013.

Dňa 2. januára 2014 úrad ako správny orgán prvého stupňa vydal rozhodnutie č. X, ktorým podľa § 149 ods. 1 písm. k) ZVO uložil žalobcovi pokutu v celkovej výške 40 000 eur na tom skutkovom základe, že mesto B. ako verejný obstarávateľ sa dostalo do omeškania 19 pracovných dní so splnením povinnosti podľa § 136 ods. 9 písm. e) ZVO v rámci verejnej súťaže na predmet podlimitnej zákazky "S. ulica B., 2. etapa" vyhlásenej žalobcom vo Vestníku verejného obstarávania č. 100/2013 z 24. mája 2013 pod zn. X. Úrad výšku pokuty odôvodnil nesplnením povinnosti podľa § 149 ods. 1 písm. k) ZVO, ktorý určuje výšku sankcie pevnou sadzbou za každých začatých 15 pracovných dní omeškania, a preto nebolo možné pristúpiť v danom prípade k moderácii zákonom určenej sadzby pokuty správnych orgánov a ani nebolo možné výšku pokuty upravovať s ohľadom na povahu, závažnosť, spôsob a následky porušenia povinnosti.

Prvostupňové rozhodnutie žalobca napadol včas podaným rozkladom. V ňom napádal vecnú nesprávnosť rozhodnutia pre jeho nesprávne právne posúdenie a zároveň poukázal na rozsudky Najvyššieho súdu SR vo veciach, sp. zn. 4 Sžf 85/2012, sp. zn. 4 Sžo 72/2010, a zn. 3 Sžf 32/2007. Žalobca namietal, že v danom prípade sankcia uložená prvostupňovým orgánom je neproporcionálna a zjavne neprimeraná povahe skutku a jeho dôsledkom, je v rozpore s princípom právnej istoty a spravodlivosti. Poukázal na to, že je povinnosťou správneho orgánu pri ukladaní sankcie za správny delikt vždy vychádzať z požiadavky na prísnu individualizáciu sankcie. Výšku uloženej pokuty považoval za neprimerane vysokú aj preto, že keby mesto B. porušilo povinnosť podľa § 136 ods. 9 písm. b), c), d) alebo e) ZVO a uzatvorilo zmluvu o dielo na realizáciu zákazky, úrad by uložil účastníkovi konania pokutu podľa § 149 ods. 1 písm. i) ZVO iba vo výške 2% zmluvnej ceny úspešného uchádzača, t.j. len vo výške 5 302 eur, čo je neporovnateľné s uloženou pokutou za nesplnenie informačnej povinnosti (40 000 eur). Navrhol preto, aby odvolací orgán jeho rozkladu vyhovel a napadnuté rozhodnutie v kontexte námietok rozkladu zrušil a aby o pokute bolo rozhodnuté moderáciou jej výšky.

Žalovaný o rozklade žalobcu rozhodol rozhodnutím z 9. apríla 2014, č. X, (sp. zn. X) tak, že rozklad zamietol a napadnuté prvostupňové rozhodnutie úradu ako vecne správne potvrdil. Žalovaný sa stotožnil s právnym názorom a argumentáciou správneho orgánu prvého stupňa o nemožnosti moderácie pokuty a aplikácie § 149 ods. 4 ZVO na prípad uloženia pokuty, kde je výška pokuty priamo zo zákona ustanovená pevnou sumou alebo percentom. V danom prípade bola zákonom určená výška pokuty 20 000 eur za každých začatých 15 dní omeškania, čo v danom prípade pri omeškaní 19 dní znamenalo dvakrát 20 000 eur, t.j. spolu 40 000 eur.

Prvostupňový súd uviedol, že jeho úlohou v kontexte námietok žaloby bolo posúdiť vecnú správnosť právneho záveru žalovaného o nemožnosti aplikácie § 149 ods. 4 ZVO v spojitosti s ukladaním sankcie podľa § 149 ods. 1 písm. k) ZVO.

Konštatoval, že medzi účastníkmi konania nebolo sporné, že v predmetnej veci sa žalobca ako verejný obstarávateľ dostal do omeškania s informačnou povinnosťou podľa § 136 ods. 9 písm. e) ZVO o 19 dní, čím sa dopustil predmetného správneho deliktu. Bolo tiež nesporné, že zodpovednosti zadávateľa zákazky za transparentné, hospodárne a nediskriminačné vynakladanie verejných prostriedkov zodpovedá zákonodarcom v rámci úpravy správnych deliktov administratívneho trestania vo verejnom obstarávaní zadefinovanie povinnosti žalovaného správneho orgánu sankcionovať najzávažnejšie porušenie zákona o verejnom obstarávaní pevne ustanovenou pokutou. Nebolo ale možné súhlasiť s názorom a argumentáciou žalovaného, že v takýchto prípadoch nemožno umožniť moderáciu a správnu úvahu (§ 149 ods. 4 ZVO).

Podľa názoru krajského súdu, správny súd pri preskúmavaní napadnutého rozhodnutia rozhoduje v plnej jurisdikcii, a preto argumentácia žalobcu má oporu v rozhodovacej praxi Najvyššieho súdu SR. Najvyšší súd SR, napríklad v rozsudku z 22. decembra 2010, sp. zn. 4 Sžo 72/2010, (strana 7) uviedol, že ak správny súd pri preskúmavaní výšky uloženej sankcie zistí, že pokuta uložená správnym orgánom podľa ustanovenia zákona, ako aj vo vzťahu ku skutku žalobcu je zjavne neprimeraná a porušujúca princíp proporcionality, musí na túto skutočnosť ako orgán zaručujúci nielen zákonné, ale aj spravodlivé posúdenie veci prihliadnuť. Tak, ako v trestnom konaní, na posúdenie výšky sankcie a jej uloženie predpisy trestného práva umožňujú uloženie sankcie aj pod hranicou trestnej sadzby, nie je dôvod, aby tak nemohol rozhodnúť súd rozhodujúci v plnej jurisdikcii aj vo vzťahu ku skutku, ktorý nenaplnil znaky trestného činu, ale iba znaky správneho deliktu.

Prvostupňový súd uviedol, že výklad a uplatňovanie zákonov musí byť v súlade so zákonom č. 460/1992 Zb. Ústava Slovenskej republiky (ďalej aj "Ústava SR"). V danom prípade s čl. 1 ods. 1 a čl. 5 ods. 6 Ústavy SR. Právna istota a spravodlivosť ako princípy materiálneho právneho štátu, podľa názoru súdu, nepripúšťajú v individuálnych prípadoch aplikovanie sankcií, ktoré sú zjavne neproporcionálne a neprimerané povahe skutku a jeho dôsledkom, a to ani vtedy, ak zákonodarca v záujme generálnej prevencie chcel prísnosťou a výlučnosťou výšky sankcie bez úpravy kritérií jej uloženia chrániť závažný verejný záujem. Súd je však pri ukladaní sank