Konanie o žalobe proti inému zásahu orgánu verejnej správy vs. zákon o verejnom obstarávaní

Z obsahu žaloby mal Krajský súd v B. za preukázané, že žalobcom vymedzený zásah orgánu verejnej správy spĺňal definíciu iného zásahu orgánu verejnej správy v zmysle § 3 ods. 1 písm. e) SSP. Krajský súd zároveň konštatoval, že žalobca uniesol svoju aktívnu procesnú legitimáciu.

Krajský súd v B. poukázal na skutočnosť, že zákon v § 252 SSP upravuje dva typy žalôb proti inému zásahu, a to negatórnu zásahovú žalobu (§ 252 ods. 1 SSP) a určovaciu zásahovú žalobu (§ 252 ods. 2 SSP). Pre riadne uplatnenie určovacej zásahovej žaloby Správny súdny poriadok ustanovuje dva predpoklady, a to jej subsidiaritu k negatórnej zásahovej žalobe a reparačnú alebo iná ochrannú funkciu. Určovaciu zásahovú žalobu možno podať len vtedy, ak sa iný zásah už skončil a počas jeho trvania nebolo možné podať negatórnu zásahovú žalobu, predovšetkým z dôvodu krátkeho trvania iného zásahu. Druhým predpokladom je preukázanie, že rozhodnutie správneho súdu o jej vyhovení (§ 263 SSP) je dôležité pre náhradu škody alebo inú ochranu práv žalobcu.

Vychádzajúc z obsahu podanej žaloby Krajský súd v B. konštatoval, že žalobca podal určovaciu zásahovú žalobu, pričom splnil požiadavku subsidiarity určovacej zásahovej žaloby, keďže vzhľadom na krátkosť zásahu nemohla byť podaná negatórna zásahová žaloba. Zároveň žalobca splnil aj predpoklad preukázania, že rozhodnutie o vyhovení žalobe je dôležité pre ochranu práv žalobcu, a to jeho dobrého mena, prípadne môže byť aj základom uplatnenia náhrady škody.

K tvrdeniam účastníkov konania týkajúcim sa vylúčenia Protokolu a zápisnice spod súdnemu prieskumu Krajský súd v B. uviedol, že uvedené neplatí bezvýhradne. Krajský súd poukázal na judikatúru správnych súdov, ktorá v súvislosti s vydaním protokolu o kontrole pripúšťa možnosť zásahu do verejných subjektívnych práv a z ktorej vyplýva, že takéto správne akty môžu podliehať preskúmaniu v správnom súdnictve v tom prípade, keď kontrolný protokol obsahuje zároveň určité opatrenia k náprave (pozri napr. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 2. decembra 2008, sp. zn. 1 Sžo 162/2007, rozsudok Krajského súdu v Trnave z 5. februára 2015, sp. zn. 14 S 146/2013). V zmysle Správneho súdneho poriadku ide o preskúmanie zákonnosti opatrenia, ktorého definícia je obsiahnutá v § 3 ods. 1 písm. c) SSP. V predmetnom prípade žalovaný v závere Protokolu konštatoval tri kontrolné zistenia, nedošlo však k uloženiu žiadnych povinností. Krajský súd v uvedenom kontexte zároveň vyjadril nesúhlas s námietkou žalovaného, že žaloba proti inému zásahu orgánu verejnej správy je neprípustná, ak následne (neskôr) nemožno podať správnu žalobu proti záveru z tejto kontroly.

Zmyslom kontrolného zistenia podľa zákona o verejnom obstarávaní zachyteného v kontrolnom protokole je postaviť naisto skutkový stav rozhodný pre úvahu o prijatí prípadných ďalších opatrení. Výkon kontroly dodržiavania zákona o verejnom obstarávaní umožňuje kontrolnému orgánu zisťovať skutkový stav veci bez toho, aby muselo byť začaté správne konanie. Po vykonaní kontroly tak nemusí nasledovať žiadna ďalšia aktivita správneho orgánu, ak sa zistí, že nie sú dôvody vo veci ďalej konať alebo môže nasledovať prijatie konkrétnych nápravných opatrení či bezodkladných úkonov obvykle vo forme správneho rozhodnutia.

Ak v rámci kontroly alebo inšpekcie bude zo strany správneho orgánu verejnej správy vydané rozhodnutie alebo opatrenie, v zásade je potrebné jeho zákonnosť preskúmavať samostatne, a to najmä v rámci všeobecnej správnej žaloby alebo žaloby vo veciach správneho trestania. Špecifickým môže byť vzťah medzi iným zásahom orgánu verejnej správy a následným, naň nadväzujúcim rozhodovaním orgánu verejnej správy, v rámci ktorého sa budú používať podklady alebo dôkazy zistené pri inom zásahu. Krajský súd v B. zdôraznil, že ani takéto následné rozhodovanie nie je samo osebe dôvodom pre nepripustenie určovacej zásahovej žaloby proti inému zásahu z dôvodu odkázania na možnosť domáhať sa ochrany subjektívnych práv v administratívnom konaní. Práve naopak, úspech určujúcej zásahovej žaloby je potrebné považovať za predpoklad úspechu v rámci administratívneho konania. Iný zásah totiž nemá povahu skôr vydaného rozhodnutia alebo oparenia podľa § 27 ods. 1 SSP, ktorého zákonnosť by mohla byť preskúmavaná v konaní o správnej žalobe v nadväznosti na žalované rozhodnutie vo veci samej.

Krajský súd v B. v odôvodnení napadnutého uznesenia konštatoval, že rozhodným pre posúdenie zákonnosti postupu žalovaného v prejednávanej veci bolo posúdenie, či lehota v zmysle § 146a ods. 3 písm. e) ZVO je lehotou procesnou alebo hmotnoprávnou.

Najzásadnejším rozdielom, v záujme ktorého teória i prax pristúpila k dištinkcii lehôt na lehoty hmotnoprávne a procesnoprávne, je posúdenie otázky zachovania lehoty. Pre procesné lehoty je charakteristické predovšetkým to, že ostanú zachované aj v prípadoch, keď sa právny úkon v rámci lehoty nedostane do dispozičnej sféry adresáta. V takomto prípade postačí, že k právnemu úkonu dôjde v posledný deň lehoty, a to buď na príslušnom orgáne, alebo na orgáne, ktorý má povinnosť predmetné podanie doručiť. V prípade hmotnoprávnej lehoty platí, že skôr, než uplynie, musí byť právo u kompetentného subjektu vykonané alebo uplatnené. Je teda potrebné, aby právne jednanie v písomnej forme "došlo" adresátovi úkonu, resp. došlo do sféry jeho dispozície. Nepostačuje, ak je takýto úkon urobený v posledný deň stanovenej lehoty, ako je tomu v prípade procesných lehôt.

Krajský súd v B. v tejto súvislosti uviedol, že pre prvotné posúdenie charakteru lehoty je potrebné zaoberať sa tým, či je obsahom predpisu práva hmotného alebo procesného, resp. časti predpisu upravujúcej hmotnoprávne vzťahy alebo procesné. Takýto systematický výklad sám osebe však nie je definitívny, slúži ako prvotné priblíženie sa k poznaniu obsahu normy spolu s jazykovým výkladom.

Lehota na podanie vyjadrenia k protokolu o výsledku kontroly dodržiavania zákona o verejnom obstarávaní je súčasťou správneho práva hmotného - zákona o verejnom obstarávaní, systematicky zaradená v časti predpisu "Oprávnenia a povinnosti zamestnancov úradu", ktorej normy zakladajú na jednej strane subjektívne verejné povinnosti a práva zamestnancov a na druhej strane subjektívne verejné povinnosti a práva kontrolovaných subjektov. Z uvedeného dôvodu Krajský súd v B. zaujal stanovisko, že v danom prípade ide o o úpravu hmotnoprávnu.

Uvedený záver o hmotnoprávnom charaktere uvedenej lehoty podľa Krajského súdu v B. vyplýva aj z jazykového, gramatického a systematického výkladu § 146a ods. 3 písm. e) ZVO. Vedúcemu kontrolovaného musí byť umožnené zamestnancami úradu vyjadriť sa ku kontrolným zisteniam v primeranej