Konflikt verejnej zákazky a in-house zákazky

V prípade interných transakcií, t.j. zákaziek, nemožno hovoriť o zákazke, transakcii alebo zmluve, pretože týmto plneniam vo svojej podstate chýba zmluvný základ. Verejný obstarávateľ z funkčného hľadiska nezadáva zákazku inému odlišnému subjektu, ale v skutočnosti ju zadáva sám sebe, a to vzhľadom na jeho väzbu s týmto formálne, nie však skutočne odlišným subjektom. Nemožno teda hovoriť o zadaní zákazky, ale len o objednávke alebo úlohe, ktorú druhá "strana" nemôže odmietnuť, a to bez ohľadu na formu tejto objednávky alebo úlohy. Aby bolo možné určitý typ transakcie z pohľadu pravidiel verejného obstarávania považovať za internú ( zákazku) musí spĺňať kritériá, že:

Tieto prípady sa teda všeobecnosti nachádzajú mimo pôsobnosti verejného obstarávania, keďže vlastne vôbec verejným obstarávaním nie sú. Postupy verejného obstarávania majú totiž zmysel len vo vzťahu medzi dvoma rôznymi a samostatnými subjektmi, lebo tieto postupy práve majú vytvoriť medzi nimi (synalagmatický) právny vzťah, ktorý je nevyhnutný na uzavretie odplatnej zmluvy na základe rovnosti, a nie závislosti alebo hierarchickej podriadenosti.

Čo je však v praxi naliehavým problémom, je situácia, ak verejný obstarávateľ disponuje uzatvorenou zmluvou, ako výsledku realizovaného verejného obstarávania, no z rôznych dôvodov sa neskôr rozhodne časť takejto zmluvy zadať ako "internú transakciu"/ zákazku. Na jednej strane sa zdá byť takýto postup úplne v poriadku, najmä v situácii, keď zmluva, ktorá je výsledkom verejného obstarávania neobsahuje záväzok odobrať celý zakontrahovaný objem plnení, t.j. prípad rámcovej dohody, alebo situácie, ak sa neskôr po uzatvorení zmluvy ukáže, že je verejný obstarávateľ schopný plniť predmet zmluvy efektívnejšie, lacnejšie a kvalitnejšie internými kapacitami.

Liberálnym výkladom možno dospieť k záveru, že napriek tomu, že verejný obstarávateľ vyhlásil a zrealizoval verejné obstarávanie, môže sa rozhodnúť realizovať to isté zadaním zákazky, najmä ak je to hospodárnejšie. No na druhej strane sme si kládli otázky, čo hospodárnosť postupu verejného obstarávania prečo vôbec verejný obstarávateľ vynakladal zdroje na realizáciu verejného obstarávania, resp. a najmä, čo transparentnosť, ktorej súčasťou je aj férový prístup k trhu, ktorý očakáva realizáciu zákaziek, drží na tento účel kapacity, no verejný obstarávateľ následne realizuje pod záštitou ekonomiky, kvality či iného dôvodu zákazky prostredníctvom zákaziek.

Predkladané rozhodnutie vnáša do takýchto situácií viac svetla a potvrdzuje naše úvahy, že takýto postup nemusí byť súladný s právom Európskej únie, z dôvodu nedostatku transparentnosti.

Vo veci samej v roku 2014 verejný obstarávateľ uverejnil oznámenie o vyhlásení verejného obstarávania služieb súvisiacich s údržbou a obhospodarovaním výsadby, lesov a parkov v meste Kaunas. Zákazka zložená z troch častí bola v celom rozsahu pridelená spoločnosti Irgita a, okrem iného, viedla k tomu, že 18. marca 2014 bola podpísaná zmluva o poskytovaní služieb kosenia na dobu troch rokov, t.j. do 18. marca 2017. Táto zmluva stanovovala maximálne množstvo služieb, ktoré sa od spoločnosti Irgita mohli požadovať. Verejný obstarávateľ sa však nezaviazal objednať všetky služby ani celé množstvo služieb stanovených v uvedenej zmluve. Okrem toho, musel verejný obstarávateľ platiť spoločnosti Irgita iba za skutočne poskytnuté služby v súlade so sadzbami uvedenými v tej istej zmluve. Dňa 1. apríla 2016 verejný obstarávateľ predložil Viešuju pirkimu tarnyba (Úrad pre verejné obstarávanie, Litva) žiadosť o povolenie, aby mohol so spoločnosťou Kauno švara uzavrieť internú transakciu na služby, ktoré boli v podstate podobné tým, ktorými bola na základe zmluvy z 18. marca 2014 poverená spoločnosť Irgita. Spoločnosť Irgita podala 20. mája 2016 žalobu a tvrdila, že s prihliadnutím na zmluvu z roku 2014 uzavretú