Praktické prínosy rozhodovacej činnosti súdneho dvora Európskej únie v roku 2020

Z nášho hľadiska bol predovšetkým zaujímavý rozsudok Súdneho dvora EÚ (piata komora) z 28. októbra 2020, C-521/18 - Pegaso a Sistemi di Sicurezza, ECLI:EU:C:2020:867, ktorý sa zaoberal smernice Európskeho parlamentu a Rady č. 2014/25/EÚ z 26. februára 2014 o obstarávaní vykonávanom subjektmi pôsobiacimi v odvetviach vodného hospodárstva, energetiky, dopravy a poštových služieb a o zrušení smernice 2004/17/ES (ďalej v celom texte len "smernica č. 2014/25"), t.j. v podstate odpoveďou na veľmi častú praktickú otázku, aké činnosti súvisia s výkonom tzv. vybraných činností. Inak povedané, kedy musí obstarávateľ pôsobiaci v tzv. vybraných odvetviach uplatniť pravidlá a postupy verejného obstarávania na zadanie zákazky.

Osoby spadajúce pod pojem obstarávateľ v zmysle smernice č. 2014/25 [berieme do úvahy tiež § 9 zákona č. 343/2015 Z.z. o verejnom obstarávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v z. n. p. (ďalej len "ZVO")], t.j. osoby, na ktoré sa vzťahuje smernice č. 2014/25, neuplatňujú pravidlá a postupy verejného obstarávania vždy, ale len v prípade, keď zadanie zákazky súvisí s výkonom vybraných činností. V prípade, že obstarávatelia zadávajú zákazky na iné účely, ako je vykonávanie vybraných činností, pravidlá a postupy verejného obstarávania sa ne­uplatňujú (samozrejme, ak súčasne nespĺňajú aj pojmové znaky verejného obstarávateľa podľa § 7 ZVO alebo dotovanej osoby podľa § 8 ZVO a pod.).

Prípad bol o to zaujímavejší, že spornými v danej veci bolo zadávanie zákaziek na predmet vrátnickej, recepčnej služby a služby monitorovania vstupov v priestoroch obstarávateľa ako poskytovateľa poštovej služby. Jednalo sa teda o služby veľmi bežne obstarávané no zdanlivo nesúvisiace s vybranou činnosťou.

V predkladanom rozhodnutí Súdny dvor EÚ (v bode 37) predovšetkým poukázal na svoju skoršiu judikatúru, v zmysle ktorej sa smernica Európskeho parlamentu a Rady č. 2004/17/ES z 31. marca 2004 o koordinácii postupov obstarávania subjektov pôsobiacich v odvetviach vodného hospodárstva, energetiky, dopravy a poštových služieb ("smernica č. 2014/17"), ktorú nahradila smernica č. 2014/25, uplatňuje nielen na zákazky zadávané v odvetviach jednej z "vybraných činností", ale aj na zákazky, ktoré napriek tomu, že majú inú povahu a bežne by sa na ne mohla vzťahovať smernica Európskeho parlamentu a Rady č. 2004/18/ES z 31. marca 2004 o koordinácii postupov zadávania verejných zákaziek na práce, verejných zákaziek na dodávku tovaru a verejných zákaziek na služby ("smernica 2004/18"), slúžia na výkon činností vymedzených smernicou č. 2004/17. Súdny dvor EÚ z toho vyvodil, že v rozsahu, v akom zákazka zadaná obstarávateľom súvisela s činnosťou vykonávanou obstarávateľom vo vybraných odvetviach (uvedených v čl. 3 až 7 smernice č. 2004/17) v tom zmysle, že táto zákazka bola zadaná vo vzťahu a na výkon činností v jednom z týchto odvetví, musia sa na uvedenú zákazku vzťahovať postupy stanovené v uvedenej smernici č. 2004/17. Súdny dvor EÚ podotkol, že na to, aby zákazka mohla slúžiť na výkon činnosti patriacej do poštového odvetvia, súvislosť medzi dotknutou zákazkou a týmto odvetvím nemôže byť akejkoľvek povahy, inak by došlo k porušeniu zmyslu článku 19 ods. 1 smernice č. 2014/25. Na to, aby bolo možné medzi uvedenou zákazkou a činnosťou patriacou do poštového odvetvia konštatovať existenciu súvislostí v zmysle článku 13 ods. 1 smernice č. 2014/25, teda nestačí, aby služby, ktoré sú predmetom tejto zákazky, pozitívne prispievali k činnostiam obstarávateľa a zvýšili ich ziskovosť, ale je potrebné, aby tieto služby boli potrebné pre riadne poskytovanie vybraných služieb.

V prejednávanej veci bolo pre Súdny dvor EÚ ťažko predstaviteľné, že by poštové služby mohli byť riadne poskytované v prípade neexistencie vrátnickej, recepčnej služby a služby monitorovania vstupov v priestoroch dotknutého poskytovateľa. Toto konštatovanie platí tak pre poštové úrady, ktoré sú otvorené pre príjemcov poštových služieb a sú teda prístupné verejnosti, ako aj pre kancelárie používané na výkon administratívnych úloh. Ako totiž uviedol generálny advokát v bode 116 svojich návrhov, poskytovanie poštových služieb zahŕňa aj riadenie a plánovanie týchto služieb.

Súdny dvor EÚ teda v tomto prípade rozhodol nasledovne: