Vyhľadávanie v online časopise
Online časopis
O povinnosti obstarávateľa aplikovať postupy podľa zákona o verejnom obstarávaní
Dátum: Rubrika: Články
Obstarávateľ je povinný uplatňovať postupy podľa zákona č. 343/2015 Z.z. o verejnom obstarávaní o zmene a doplnení niektorých zákonov v z. n. p. (ďalej len "ZVO") pri zadávaní zákaziek súvisiacich s činnosťami, ktoré vykonáva v jednom alebo vo viacerých odvetviach uvedených v § 9 ods. 3 až 9 ZVO. O ktoré zákazky ide a ktoré zákazky súvisia s odvetvovými činnosťami?
Obstarávateľ je jedným zo subjektov, na ktorý sa vzťahuje osobná pôsobnosť ZVO. Z hľadiska vecnej pôsobnosti sa ZVO vzťahuje na zadávanie zákaziek s výnimkou tých zákaziek, o ktorých ZVO výslovne ustanovuje, že tento zákon alebo postupy a pravidlá v ňom obsiahnuté sa na dané zákazky nevzťahujú. Obstarávateľ je povinný použiť postupy podľa ZVO, ak zadáva zákazku súvisiacu s činnosťami, ktoré vykonáva v jednom alebo vo viacerých odvetviach uvedených v § 9 ods. 3 až 9 ZVO. Do týchto odvetví patrí energetika a tepelná energetika, vodné hospodárstvo, doprava, poštové služby a využívanie geograficky vymedzeného územia. Obstarávateľ postupuje pri zadávaní takejto zákazky podľa prvej časti a druhej časti prvej hlavy, tretej hlavy a piatej hlavy ZVO, a teda obstarávateľ uplatňuje pravidlá a postupy podľa ZVO pri zadávaní nadlimitných zákaziek. Pre úplnosť azda treba spomenúť, že obstarávateľ aplikuje pravidlá a postupy ZVO aj v prípade uvedenom v § 8 ods. 2 ZVO (prípad, keď verejný obstarávateľ poskytne viac ako 50% finančných prostriedkov na zákazku podľa § 8 ods. 1 a táto zákazka nesúvisí s činnosťou podľa § 9 ods. 3 až 9). Zo skôr uvedeného vyplýva, že obstarávateľ neaplikuje postupy a pravidlá ZVO pri zadávaní zákaziek, ktoré nie sú nadlimitné [1], a preto určujúcim predpokladom pre aplikáciu nadlimitného postupu je dosiahnutie príslušného finančného limitu predpokladanej hodnoty zákazky podľa vyhlášky Úradu pre verejné obstarávanie č. 493/2021 Z.z., ktorou sa ustanovuje finančný limit pre nadlimitnú zákazku, koncesiu a finančný limit pri súťaži návrhov. Uvedenú skutočnosť Úrad pre verejné obstarávanie (ďalej len "ÚVO") opakovane uviedol aj vo svojej metodickej činnosti. [2] V danej súvislosti však treba zdôrazniť, že nie každú nadlimitnú zákazku zadáva obstarávateľ postupmi podľa ZVO. Pri výklade ZVOje v danej súvislosti významné zohľadniť pôsobnosť smernice Európskeho parlamentu a Rady 2014/25/EÚ z 26. februára 2014 o obstarávaní vykonávanom subjektmi pôsobiacimi v odvetviach vodného hospodárstva, energetiky, dopravy a poštových služieb a o zrušení smernice 2004/17/ES(ďalej len "smernica 2014/25/EÚ").
PÔSOBNOSŤ SMERNICE 2014/25/EÚ
Súdny dvor EÚ v rozsudku z 10. apríla 2008 vo veci C-393/06, Ing. Aigner posudzoval okrem iného aj otázku, či obstarávateľ je povinný aplikovať smernicu o verejnoprospešných službách [3] (vtedy išlo konkrétne o smernicu Európskeho parlamentu a Rady
2004/17/ESz 31. marca 2004 o koordinácii postupov obstarávania subjektov pôsobiacich v odvetviach vodného hospodárstva, energetiky, dopravy a poštových služieb) aj pri zadávaní zákaziek v oblasti činností, ktoré vykonáva súbežne v rámci hospodárskej súťaže v odvetviach, na ktoré uvedená smernica nevzťahuje. V tomto rozsudku Súdny dvor EÚ konštatoval, že do pôsobnosti smernice o verejnoprospešných službách spadá výlučne zadávanie zákaziek súvisiacich s činnosťami, ktoré obstarávateľ vykonáva v jednom alebo vo viacerých odvetviach stanovených v príslušných článkoch tejto smernice. Súdny dvor EÚ teda zásadne odlíšil vecnú pôsobnosť smernice o verejnoprospešných službách na zákazky zadávané obstarávateľom od vecnej pôsobnosti smernice o verejnom sektore [4] (t.j. v danej súvislosti smernica Európskeho parlamentu a Rady 2004/18/ES z 31. marca 2004 o koordinácii postupov zadávania verejných zákaziek na práce, verejných zákaziek na dodávku tovaru a verejných zákaziek na služby) vzťahujúcej sa na zákazky zadávané verejným obstarávateľom (resp. inštitúciou, ktorá sa spravuje verejným právom podľa smernice 2004/18/ES). Z ustálenej rozhodovacej praxe Súdneho dvora EÚ vyplýva, že smernica o verejnom sektore v dôsledku zatriedenia subjektu ako verejného obstarávateľa sa vzťahuje na všetky činnosti daného verejného obstarávateľa. Ak teda čo i len kvôli malej časti činností treba považovať daný subjekt za verejného obstarávateľa, tak vyplynie z toho pre tento subjekt povinnosť aplikovať smernicu o verejnom sektore aj v ostatných prípadoch, čo sa nazýva v danej súvislosti aj ako tzv. infekčná teória či teória infekcie. Výstižne opísal túto skutočnosť generálny advokát v jeho návrhoch prednesených 23. apríla 2020 vo veci C-521/18, Pegaso Srl Servizi Fiduciari vedenej Súdnym dvorom EÚ:
"Z metaforického hľadiska teda podobne ako u kráľa Midasa dotyk verejnoprávnej inštitúcie "poškvrní" všetky jej činnosti a spôsobí, že na vše
Pre zobrazenie článku nemáte dostatočné oprávnenia.
Odomknite si prístup k odbornému obsahu na portáli.
Prístup k obsahu portálu majú len registrovaní používatelia portálu. Pokiaľ ste už zaregistrovaný, stačí sa prihlásiť.
Ak ešte nemáte prístup k obsahu portálu, využite 10-dňovú demo licenciu zdarma (stačí sa zaregistrovať).
Bezplatný odpovedný servis pre predplatiteľov
Vaše otázky môžete zadať na www.otazkyodpovede.sk.
