Vyhľadávanie v online časopise
Online časopis
Uplatňovanie inštitútu čestného vyhlásenia v zvo vo vzťahu k správnemu poriadku
Dátum:
V tomto príspevku pokračujeme v sérii článkov o čestných vyhláseniach a formálnych náležitostiach tohto úkonu.
Uplatňovanie inštitútu čestného vyhlásenia v zvo vo vzťahu k správnemu poriadku
Ing.
Katarína
Chebeňová
je absolventkou Ekonomickej fakulty Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici. Pôsobí ako konzultant a metodik pre verejné obstarávanie vo firme Visions, s. r. o. Má skúsenosti s komplexnou prípravou a realizáciou procesov verejného obstarávania podlimitných a nadlimitných zákaziek, skúsenosti so zabezpečením, realizáciou a auditom verejných obstarávaní v rámci realizovaných projektov financovaných zo štrukturálnych fondov Európskej únie, ako aj s riadením a spracovaním projektov financovaných zo štrukturálnych fondov.
"Všeobecná právna povaha čestného vyhlásenia je upravená v § 39 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov, podľa ktorého správny orgán môže namiesto dôkazu pripustiť čestné vyhlásenie účastníka konania, pokiaľ osobitný zákon neustanovuje inak. Z uvedeného ustanovenia vyplýva, že čestné vyhlásenie je právny inštitút, ktorý nie je dôkazom, ale nahradzuje dôkaz. Nejde o priame nahradenie dôkazu s účinkami ex lege, ale až na základe správnej úvahy správneho orgánu, ktorý môže čestné vyhlásenie pripustiť (rozhodnúť o jeho pripustení). Čestné vyhlásenie podľa správneho poriadku môže urobiť iba účastník konania. Na právne následky nepravdivého čestného vyhlásenia musí správny orgán účastníka upozorniť (§ 39 ods. 3 správneho poriadku). Z tohto ustanovenia implicitne vyplýva, že upozornenie sa musí urobiť vopred. Podľa § 39 ods. 3 správneho poriadku v čestnom vyhlásení je účastník povinný uviesť pravdivé údaje. Správny orgán musí upozorniť účastníka na právne následky nepravdivého čestného vyhlásenia."
(rozhodnutie Najvyššieho súdu SR z 10. mája 2015, sp. zn. 3 Sžo 53/2011)
Inštitút čestného vyhlásenia je teda v podmienkach slovenského právneho poriadku špecifickým a všeobecným právnym inštitútom správneho poriadku, resp. zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej aj "správny poriadok" alebo "SP"), ktorý ho konkrétne upravuje v § 39 a definuje ako právne akceptovanú a prípustnú náhradu dôkazov účastníka konania, pokiaľ osobitný zákon neustanovuje inak. Nejde teda o priamy dôkaz, ale konkrétny dôkaz len nahrádza. Preto správny poriadok zároveň upravuje aj momenty, kedy inštitút nie je správnym orgánom akceptovaný, a to v prípade, ak tomu bráni všeobecný záujem alebo ak by tým bola porušená rovnosť medzi účastníkmi konania. Nemožno ním nahradiť ani znalecký posudok. Čo je však elementárne v tejto súvislosti, ak má byť tento inštitút právne akceptovaný a prípustný ako náhrada priameho dôkazu, je, že účastník konania je zároveň v zmysle uvedeného ustanovenia správneho poriadku povinný uviesť a vyhlasovať len pravdivé údaje. V opačnom prípade účastník konania znáša právne následky, keďže nepravdivé čestné vyhlásenie zakladá skutkovú podstatu priestupku a v závislosti od okolností prípadu môže dôjsť aj k naplneniu skutkovej podstaty niektorého trestného činu (napr. poškodzovania cudzích práv podľa § 375 alebo podvodu podľa § 221 TZ). Máme za to, že pravdivosť údajov, resp. platnosť takéhoto vyhlásenia je zo strany účastníka konania potvrdená len jeho vlastnoručným podpisom.
Všeobecná právna sila tohto inštitútu a zabezpečenie ochrany dotknutých subjektov pôsobiacich v oblasti verejnej správy pri jeho uplatňovaní, resp. akceptovaní teda vyplýva priamo z primárnej právnej normy, konkrétne zo správneho poriadku. Správny poriadok ako primárna právna norma sa vzťahuje na konanie, v rámci ktorého v oblasti verejnej správy správne orgány (štátny orgán, orgán územnej samosprávy, orgán záujmovej samosprávy, fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorej zákon zveril rozhodovanie o právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach fyzických osôb a právnických osôb v oblasti verejnej správy) rozhodujú o právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach fyzických osôb a právnických osôb, ak osobitný zákon neustanovuje inak. To znamená, že v prípade, ak osobitný zákon v niektorom z ustanovení pôsobnosť správneho poriadku vylučuje, nie je možné na takéto konania a rovnako ani všeobecný inštitút čestného vyhlásenia v zmysle správneho poriadku aplikovať. Práve v súvislosti s uplatňovaním inštitútu čestného vyhlásenia v zmysle správneho poriadku vo vzťahu k osobitnému zákonu to vyplýva aj z právneho názoru Najvyššieho súdu SR, ktorý sa vo svojom rozhodnutí pod sp. zn. 3 Sžo 53/2011 vyjadril nasledovne:
"Všeobecné čestné vyhlásenie podľa správneho poriadku však nemožno použiť v konaniach podľa zákona č. 73/1998 Z.z., ktorý v ustanovení § 247a pôsobnosť správneho poriadku vylučuje. Čestné vyhlásenie podľa zákona č. 73/1998 Z.z. je upravené ako osobitný inštitút, ktorým sa preukazujú zákonom ustanovené skutočnosti (napr. v prijímacom konaní do služobného pomeru - § 14 ods. 4 alebo v prípade majetkového priznania - § 48a ods. 8 zákona č. 73/1998 Z.z.). Okruh právnych situácií, v ktorých možno použiť čestné vyhlásenie podľa zákona č. 73/1998 Z.z., je ustanovený taxatívne. Čestné vyhlásenie možno používať vo veciach služobného pomeru iba v prípadoch ustanovených zákonom a rovnako vyvodzovať právne následky z jeho nepravdivosti. Nie je prípustné použiť ho v disciplinárnom konaní namiesto dôkazu a ani ho nemožno použiť namiesto dôkazov v konaní o povolenie obnovy konania podľa zákona č. 73/1998 Z.z."
Aplikácia správneho poriadku na konanie podľa zákona o verejnom obstarávaní v súvislosti s uplatňovaním inštitútu čestného vyhlásenia
Zákon o verejnom obstarávaní vzťah správneho poriadku na konania podľa zákona o verejnom obstarávaní striktne vymedzuje v § 153, a to tak, že všeobecný predpis o správnom konaní, resp. správny poriadok sa nevzťahuje na konania podľa zákona o verejnom obstarávaní, okrem konania podľa § 130, § 132 ods. 3, § 134 ods. 2, § 146d a § 149. Aj keď platí uvedené, dodržiavanie zásad správneho konania pri aplikácii zákona o verejnom obstarávaní, ktoré upravuje správny poriadok, tým nie je dotknuté. Pri tomto tvrdení sme rovnako vychádzali z právneho názoru Najvyššieho súdu SR, ktorý sa v súdnom rozhodnutí pod sp. zn. 1 Sžr 68/2011 vyjadril nasledovne:
"74. Napriek právnej skutočnosti, že samotný zákon č. 326/2005 Z.z. priamo vylúčil aplikáciu správneho poriadku na rozhodovací proces týkajúci sa vydania súhlasu, Najvyšší súd SR nielen v zmysle čl. 1 ods. 1 prvá veta Ústavy Slovenskej republiky, ale aj v zmysle rezolúcie č. (77) 31 Výboru ministrov Rady Európy o správnom konaní zastáva právny názor, že zásady správneho konania sa musia vzťahovať aj na osobitné správne konania, ktoré subsidiárne pôsobenie správneho poriadku výslovne vylúčili."
Z právneho názoru Najvyššieho súdu SR teda vyplýva, že aj keď zákon o verejnom obstarávaní upravuje v § 153, že správny poriadok sa na konanie podľa zákona o verejnom obstarávaní nevzťahuje (okrem konkrétnych výnimiek), na každé konanie podľa zákona o verejnom obstarávaní sa vzťahujú zásady správneho konania.
Čo sa týka aplikácie správneho poriadku na konanie podľa zákona o verejnom obstarávaní
Pre zobrazenie článku nemáte dostatočné oprávnenia.
Odomknite si prístup k odbornému obsahu na portáli.
Prístup k obsahu portálu majú len registrovaní používatelia portálu. Pokiaľ ste už zaregistrovaný, stačí sa prihlásiť.
Ak ešte nemáte prístup k obsahu portálu, využite 10-dňovú demo licenciu zdarma (stačí sa zaregistrovať).
Bezplatný odpovedný servis pre predplatiteľov
Vaše otázky môžete zadať na www.otazkyodpovede.sk.
