Quo vadis generálna klauzula v správnom trestaní v slovenskom súťažnom práve?

Zákon vo všeobecnosti nedefinuje, čo sa považuje za zneužitie dominantného postavenia. Konkretizáciu, resp. bližšie vymedzenie tohto pojmu, ktoré je typické pre právo generálnych klauzúl, kde sa zaraďuje aj súťažné právo, ponecháva na judikatúru. Demonštratívny výpočet praktík uvedených v § 8 ods. 2 zákona o ochrane hospodárskej súťaže má slúžiť podnikateľom hlavne na to, aby si mohli urobiť predstavu o najčastejších alebo najzávažnejších formách zneužitia dominantného postavenia. Ak sa v aplikačnej praxi vyskytne taká praktika, ktorá nie je uvedená v demonštratívnom výpočte v § 8 ods. 2 zákona o ochrane hospodárskej súťaže, tak súťažný úrad musí vychádzať z generálnej klauzuly uvedenej v zákone o ochrane hospodárskej súťaži a postihuje a aj musí postihovať takéto praktiky v zmysle zásady oficiality. Je potrebné si uvedomiť, že úrad nemôže určité konanie, ktoré je správnym deliktom, podradiť pod skutkovú podstatu, ktorá mu je svojím obsahom najbližšia, pretože výpočet skutkových podstát v § 8 ods. 2 zákona o ochrane hospodárskej súťaže je neúplný. V danom prípade si je potrebné tiež uvedomiť, že správny orgán príslušné konanie z hľadiska spáchaného správneho deliktu nemôže subsumovať pod približnú skutkovú podstatu takej praktiky, ktorá zjavne nespĺňa znaky konania subjektu porušujúceho súťažné pravidlá.

Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Bratislave zrušil rozhodnutie žalovaného v spojení s rozhodnutím Protimonopolného úradu SR, odboru zneužívania dominantného postavenia, z 10. decembra 2010, a to podľa § 250j ods. 2 písm. a), c), d) OSP, ktorými rozhodnutiami Rada v rozkladovom konaní potvrdila rozhodnutie protimonopolného úradu, ktorým úrad rozhodol, že:

- konanie žalobcu v čase od 1. januára 2006 do 31. decembra 2006 spočívajúce v objektívne neodôvodnenom uplatňovaní rozdielnych zrážok alebo prirážok k základnej veľkoobchodnej cenníkovej cene benzínu voči jednotlivým odberateľom benzínu je zneužívaním dominantného postavenia na relevantnom trhu predaja benzínov na úrovni veľkoobchodu na území Slovenskej republiky podľa § 8 ods. 2 zákona č. 136/2001 Z.z. o ochrane hospodárskej súťaže (ďalej aj "ZoHS") a je preto podľa § 8 ods. 6 ZoHS zakázané,

- konanie spoločnosti v čase od 1. januára 2005 do 31. decembra 2006 spočívajúce v objektívne neodôvodnenom uplatňovaní rozdielnych zrážok alebo prirážok k základnej veľkoobchodnej cenníkovej cene nafty voči jednotlivým odberateľom nafty je zneužívaním dominantného postavenia na relevantnom trhu predaja nafty na úrovni veľkoobchodu na území Slovenskej republiky podľa § 8 ods. 2 ZoHS a je preto podľa § 8 ods. 6 ZoHS zakázané,

- zároveň uložil obchodnej spoločnosti žalobcu povinnosť zaplatiť za vyššie uvedené protiprávne konanie pokutu vo výške 9 028 746 eur do 60 dní od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia.

Krajský súd v Bratislave zrušil rozhodnutia správnych orgánov vydané v inštančnom postupe, keď dospel k záveru, že výrok prvostupňového správneho orgánu vymedzuje skutok, ktorého sa mal žalobca dopustiť spôsobom, na ktorý v zmysle záverov krajského súdu nemožno aplikovať generálnu klauzulu v zmysle § 8 ods. 2 ZoHS. Krajský súd poukázal na právny názor Najvyššieho súdu SR v konaniach pod sp. zn. 3 Sžh 3/2010, 4 Sžhpu 1/2011, z ktorých vyplýva, že identifikovanie praktík zneužitia dominantného postavenia uvedených vo výroku rozhodnutia, ku ktorému sa dospelo správnou úvahou, musí byť logické a racionálne. Vymedzenie praktiky musí byť jednoznačné a nezameniteľné tak, aby bolo možné danú konkrétnu praktiku zakázať, uložiť povinnosť zdržať sa takéhoto konania alebo odstrániť protiprávny stav. Krajský súd ďalej uviedol, že z uvedených rozsudkov Najvyššieho súdu SR vyplýva, že "". Krajský súd ďalej uviedol, že Protimonopolný úrad SR (ďalej aj "protimonopolný úrad") nesprávne právne posúdil skutok zneužívania dominantného postavenia, keď klasifikoval konanie spoločnosti S., a.s. ako zneužitie dominantného postavenia formou diskriminácie, ale posudzoval ho podľa generálnej klauzuly zneužívania dominantného postavenia podľa § 8 ods. 2 ZoHS namiesto aplikácie § 8 ods. 2 písm. c) ZoHS, v ktorom je definovaná osobitná skutková podstata zneužitia dominantného postavenia formou diskriminácie. Taktiež, podľa názoru krajského súdu, úrad mal v konaní preukázať, že konanie obchodnej spoločnosti S., a.s. bolo spôsobilé obmedziť, resp. narušiť hospodársku súťaž na trhu a konkretizovať, v čom takéto obmedzenie súťaže malo spočívať, a ako sa prejavoval jeho negatívny efekt na trhu a, podľa názoru krajského súdu, tieto skutočnosti v napadnutých rozhodnutiach správnych orgánov absentovali. Tiež musí byť relevantne preukázané, že takéto konanie bolo spôsobilé znevýhodniť jednotlivých dotknutých podnikateľov v súťaži, t.j. dostatočným spôsobom preukázať vylučovací efekt posudzovaného konania. Pre posúdenie veci je nedostačujúce zo strany úradu preukazovanie zistení o diskriminácii odberateľov prostredníctvom štatistických metód - ekonometrickými, regresnými analýzami, keď krajský súd mal za to, že použitie štatistických metód pri preukazovaní porušenia zákona v rámci správneho trestania nie je, podľa názoru súdu, dostatočným a jednoznačným dôkazom, že došlo k porušeniu zákona, keďže štatistickými metódami nie je možné dokázať porušenie zákona, iba ak s určitou mierou pravdepodobnosti, ale nie nad akúkoľvek pochybnosť. Podľa krajského súdu v zmysle zásady v pochybnostiach v prospech obvineného, ktorá sa uplatňuje aj pri správnom trestaní, nemohol protimonopolný úrad založiť zodpovednosť žalobcu za správny delikt zneužívania dominantného postavenia na zistení, že pravdepodobne sa uvedená spoločnosť dopustila porušenia zákona na základe štatistických metód a podľa krajského súdu sú rozhodnutia správnych orgánov v danej veci nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a pre nedostatok dôvodov v zmysle § 250j ods. 2 písm. d) OSP, keďže v nich absentujú akékoľvek iné dôkazy, okrem štatistických analýz. Z odôvodnenia rozhodnutia nie je zrejmé, na základe čoho dospel žalovaný k svojim záverom o diskriminácii niektorých odberateľov ani k vyčísleniu získaného údajného majetkového prospechu, nepreukázal žiaden negatívny dopad konania žalobcu na hospodársku súťaž a nevysporiadal sa s námietkami žalobcu.

Proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave podal odvolanie žalovaný a žiadal, aby Najvyšší súd SR rozsudok krajského súdu ako nezákonný zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Úradu nie je zrejmé na základe akých zistení a argumentov krajský súd dospel k svojim záverom uvedeným v dôvodoch napadnutého rozsudku, ktorý je nejasný a nezrozumiteľný. Necelé 4 strany rozsudku z 28 strán tvoria právny názor krajského súdu, v ktorom podľa žalovaného len zhrnul žalobcove argumenty bez ich ďalšieho dodatočného vysvetlenia. Ak ide o vysporiadanie sa s námietkami žalobcu, tak úrad má za to, že sa s každou jednou námietkou žalobcu vysporiadal dôkladne a venoval sa každej, či už v prvostupňovom, alebo v druhostupňovom rozhodnutí. Z napadnutého rozsudku nevyplýva, či argumenty úradu vôbec súd vzal na zreteľ, resp. v čom videl ich nelogickosť a neracionálnosť. Takmer dve strany rozsudku krajského súdu zo štyroch, kde sú dôvody zrušenia správnych rozhodnutí, tvoria tvrdenia ohľadom generálnej klauzuly, ktoré sa opakujú. Takisto, ak krajský súd na strane 27 svojho rozsudku stručne konštatuje, že úrad sa mal zamyslieť aj nad otázkou posúdenia relevantného trhu, tak úradu nie je zrejmé, ako si má toto tvrdenie súdu vyložiť, keď úrad sa zaoberá touto otázkou, ktorá je veľmi zložitá v každom jednotlivom prípade dôkladne a precízne, a preto je takéto konštatovanie krajského súdu pre úrad nezrozumiteľné a zmätočné. Naopak, v dôvodoch rozhodnutia súdu absentuje, v čom úrad mal pochybiť a čo konkrétne a nedostatočne zistil. V tomto kontexte úrad poukázal na to, že otázkam relevantného trhu sa v prvostupňovom rozhodnutí venoval na 28 stranách, kde podrobne uviedol všetky, pre relevantný trh podstatné skutočnosti. Krajský súd vôbec nevysvetlil svoje právne argumenty ohľadom relevantného trhu aj v súvislosti s procesným právom žalovaného na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia. V tejto súvislosti poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu SR z 29. februára 2012, sp. zn. 2 Sžhpu 1/2011, ktorým bolo rozhodnutie krajského súdu zrušené práve z dôvodov nedostatočného odôvodnenia jeho rozhodnutia. Z ustálenej judikatúry, podľa úradu, vyplýva, že posudzovanie a vymedzovan