Kaucia - zastavenie konania pre späťvzatie námietok a vrátenie kaucie

Krajský súd napadnutým rozsudkom podľa § 190 zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok (ďalej aj "Správny súdny poriadok" alebo "SSP"), ktorou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia Úradu pre verejné obstarávanie - žalovaného (ďalej len "žalovaný") z 29. októbra 2014 (ďalej aj "rozhodnutie", "predmetné rozhodnutie", "rozhodnutie žalovaného"). Žalovaný predmetným rozhodnutím zastavil konanie o námietkach podľa § 139 ods. 1 písm. d) zákona č. 25/2006 Z.z. o verejnom obstarávaní (ďalej aj "zákon o verejnom obstarávaní", "zákon").

Krajský súd v odôvodnení rozsudku dospel k záveru, že preskúmavané rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonom a námietky žalobcu neodôvodňovali jeho zrušenie. V súvislosti s právnym inštitútom kaucie ako podmienky pre začatie konania o námietkach krajský súd uviedol, že tento inštitút bol zavedený do zákona o verejnom obstarávaní s účinnosťou od roku 2006, pričom povinnosť zloženia kaucie vznikla predovšetkým ako reakcia na často účelové a neopodstatnené podávanie námietok, ktoré zbytočne predlžovali procesy verejných obstarávaní. Novela zákona o verejnom obstarávaní vykonaná zákonom č. 28/2013 Z.z. upravila spôsob nakladania s kauciami pripísanými na účet žalovaného v prípade späťvzatia námietok tak, že kaucia vo výške 35% sa stáva príjmom štátneho rozpočtu. V tejto súvislosti krajský súd poukázal na dôvodovú správu k novelizovanému zneniu § 138 ods. 20 zákona o verejnom obstarávaní účinného od 18. februára 2013.

Z ustanovenia § 138 ods. 3 zákona o verejnom obstarávaní vyplýva, že konanie o námietkach nezačína doručením námietok žalovanému, ale uplynutím jedenásteho dňa od splnenia informačnej povinnosti kontrolovaným v zmysle § 136 ods. 9 zákona. Doručenie námietok žalovanému však nie je bez právnych následkov, keďže s ich podaním spája zákon o verejnom obstarávaní vznik niektorých práv a povinností, napríklad právo žalovaného kedykoľvek po doručení námietok a pred tým, ako začne konanie o námietkach, si vyžiadať kópiu kompletnej dokumentácie od kontrolovaného (§ 138 ods. 13), povinnosť kontrolovaného predložiť žalovanému kópiu kompletnej dokumentácie v lehote určenej žalovaným (§ 138 ods. 14), prípadne povinnosť navrhovateľa zložiť spolu s podaním námietok kauciu (v § 138 ods. 19). Možno preto hovoriť o osobitnom druhu konania (), ktoré začína na návrh, a to dňom doručenia námietok, a končí momentom splnenia si informačnej povinnosti kontrolovaným, pričom predchádza samotnému konaniu o námietkach.

Krajský súd bol toho názoru, že žalovaný postupoval v súlade s § 139 ods. 1 písm. d) zákona o verejnom obstarávaní, keď po začatí konania o námietkach zastavil predmetné konanie pre späťvzatie námietok. Uvedeným postupom nijakým spôsobom neobmedzil právo žalobcu disponovať s predmetom konania a samotným konaním. Pri rozhodovaní o vrátení kaucie nie je podstatné, kedy dôjde k späťvzatiu námietok. Žalovaný bol v zmysle zákona povinný rozhodnúť o zastavení konania a krátení zloženej kaucie bez ohľadu na to, či žalobca vzal späť podané námietky pred formálnym začatím konania alebo v ktoromkoľvek inom okamihu pred rozhodnutím vo veci samej. Ak by sa žalovaný doručenými námietkami po ich späťvzatí nezaoberal, dopustil by sa nečinnosti, pretože je podľa zákona povinný rozhodnúť o zastavení konania aj o námietkach, ktoré vzal navrhovateľ späť pred začatím námietkového konania. Okrem toho, žalobca ako navrhovateľ v konaní o námietkach musel doručiť námietky aj kontrolovanému, ktorý bol rozhodnutím o zastavení konania upovedomený o späťvzatí námietok.

Prvostupňový súd skonštatoval, že žalobca nesprávne poukázal na to, že v zmysle Občianskeho súdneho poriadku sa pri späťvzatí návrhu alebo žaloby pred prvým pojednávaním vracia celý súdny poplatok zaplatený spolu s návrhom alebo na základe výzvy súdu. V zmysle § 11 ods. 3 a 4 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov sa totiž pri späťvzatí návrhu a vrátení súdneho poplatku uplatňuje zásada, podľa ktorej sa súdny poplatok nevracia v plnej výške, ale krátený o 1%, minimálne však o sumu 6,70 eura. Výnimkou z uplatňovania tejto zásady je rozvodové konanie. Podobne je upravené aj vrátenie správnych poplatkov v prípade nevykonania navrhovaného úkonu alebo pri zastavení konania z dôvodov na strane poplatníka, kde je možné priznať vrátenie správneho poplatku najviac do sumy 65%.

Na záver krajský súd uviedol, že skutočnosť, že sa v prípade späťvzatia námietok vracia kaucia krátená o 35%, vyplýva nielen z analógie so súdnymi či správnymi poplatkami, ale aj zo samotného účelu kaucie, ktorým je snaha o zabránenie podávania špekulatívnych a neopodstatnených námietok, ktoré predlžujú proces verejného obstarávania. Aj napriek tomu, že konanie o námietkach sa v danom prípade začalo až po ich späťvzatí, žalovaný bol povinný sa vecou zaoberať už po doručení námietok. V zmysle § 136 ods. 9 zákona o verejnom obstarávaní bolo jeho povinnosťou počkať na splnenie si informačnej povinnosti kontrolovaným a následne po začatí konania rozhodnúť o námietkach jediným spôsobom, ktorý pripúšťa zákon, a tým je zastavenie konania. Späťvzatím námietok žalobca zavinil zastavenie konania, a preto mu žalovaný nemohol vrátiť kauciu v plnej výške. Žalobca si musel byť pred vykonaním tohto dispozitívneho úkonu vedomý, že v prípade späťvzatia námietok sa mu kaucia vráti krátená o 35% a táto časť sa stane príjmom štátneho rozpočtu.

Proti rozsudku krajského súdu podal žalobca včas kasačnú sťažnosť, prostredníctvom ktorej žiadal, aby Najvyšší súd SR rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Dôvodil, že rozsudok krajského súdu je nesprávny, neodôvodnený a vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. V odôvodnení podanej kasačnej sťažnosti žalobca namietal, že krajský súd absolútne nesprávne právne posúdil ustanovenia zákona o verejnom obstarávaní týkajúce sa začatia konania o námietkach, ich výklad a aplikácia na prejednávanú vec sú nepresné a aj z tohto dôvodu, na základe zlého odôvodnenia, krajský súd dospel k zamietnutiu žaloby.

Začatie konania o námietkach v záujme zachovania právnej istoty navrhovateľa a litery zákona je podmienené dvoma skutočnosťami, ktoré musia nastať zároveň, a to sú uplynutie času v zmysle ustanovenia § 138 ods. 3 písm. a) zákona o verejnom obstarávaní a podanie námietok navrhovateľom. Späťvzatie námietok urobené písomne a doručené žalovanému znamená, že Úrad pre verejné obstarávanie by mal k námietkam pristupovať, akoby sa v jeho dispozícii ani nenachádzali